Ako s prívlastkom večný študent, som zas raz kočovala domov. Nekonečných 5 hodín vlakom, autobusom s obrovskou taškou na chrbte.
Ale, ako sa zvyknem niekde zabudnúť, alebo niečo zabudnúť. Zrazu som nestíhala môj vlak 11:47. Rozmýšlam, že či ma význam ponáhľať sa, rozhodnutie v hlavičke vyšlo, že z mesta na hlavnú stanicu to za nejakých úbohých 15 minút musím stihnúť.
11:36 nastupujem na bus 212, jedna červená, druhá červená, modlím sa aby sme ju stihli, nezastavili, samozrejme zastavili sme. Nekonečná červená, ale predsa dočkala som sa aj zelenej, vystúpim utekám, ale s tou obrovskou taškou to veľmi nejde. Dobehla som neviem akým zázrakom na stanicu. Bolo 11:45 hlásili, že vlak je pripravený na odchod a ja ešte nemám lístok. Predbieham sa. Platím kartou, lebo nemam hotovosť, pozerám, vlak ešte stojí. Trasú sa mi ruky. Ťukám PIN, super trafila som sa. Beriem lístok, ďakujem a utekám. Počujem pískanie. V hlave len jediné utekaj. Šťastie, že prerábajú stanicu a preto vlak je na prvom nástupišti. Rozhliadam sa, mapujem situáciu. Toto boli stotiny, jediné dvere otvorené. Skáčem na schodík a cítim ako sa vlak pohybuje. Áno super!!!!:) .Som vo vlaku. Neopísateľný pocit, v tom momente lepši ako orgazmus. Udychčaná, nekonečne štastná smejem sa nahlas, pozerám na ľudí vonku ako pozerajú a usmievajú sa, krútia hlavami. Zatváram dvere, asi pokazené, keď sa nezatvorili samé:)
Ľudia sa vzďaľujú a ja cestujem preč z veľkého mesta k nám na dedinu s úsmevom na tvári:)
Predomnou 3 mesiace prázdnin, bez starostí, až sa mi tomu nechce veriť...