Hríby, moji dvaja super kamarati a samozrejme ja:)...

Autor: Monika Olešňaniková | 8.12.2007 o 19:16 | Karma článku: 2,73 | Prečítané:  1216x

Dlhho ma neprehovárali aby som aj ja skúsila hríby. Neboli to lisohlávky ako ich poznáme, ale niečo lepšie. Mexické lisohlavky:) tak sa nevolajú ja som si ich tak nazvala. Netreba ich ziesť až tak veľa ako týchto naších slovenských. Mne stačili napr. len tri.

Zjedla som a čakala... trochu som sa aj bála, lebo hríby moc nemusím. Žalúdkom mi však nekrútilo ani nič podobné. Najprv som nerozumela, že prečo bude lepšie, keď pojdeme do nejakého lesíka. Lesík sme však v Bratislave tak rýchlo nenašli, ostalo nám len ísť na hrad. Je tam relatívne ticho a 
keď už bola aj tma aj ten výhľad sa dal...
Pozorovali sme tých milión svetielok, autá ktoré jazdili vždy opačne, ľudia v trolejbusoch vracajúcich sa z práce. Vymýšľali sme si príbehy... Pomaly ale isto sme sa namotali.
Spomenula som si ako som si raz umyla vlasy mydlom:) zistila som že UFO sa mi podobá na koňa...
Ale táto príroda nám však nestačila, veď to ani príroda nie je...

Vybrali sme sa ďalej okolo hradu, nie smerom k parlamanetu ale opačným, prechádzali sme popri hradbách. Fascinovali nás. Stáli sme pri jednom kúsku hradby ktorá nám pripomínala postavu bojovníka, ktorá sa neskôr zmenila na anjela. Pozerali sme na mesto na striešky na budovách, po ktorých by sa dalo jednoducho prechádzať - škoda že to bol len optický klam:) Išli sme úlne až na koniec kde táto cestička končila. Objavili sme novučké domčeky a pozorovali ľudí v nich. 
Jeden nas zaujal dizajnérskou fantáziou, bolo v ňom strašne veľa vecí ale neuveriteľne množstvo vecí ani by ste neverili že koľko:) na okne aj v okne na terase. Dokonca psa aj ryšavú mačku, dva televízori a plno handier všade, nevkusnú vázu na stole...
V druhom žila rodinka. Otecko, mamička a bábo. Bábo asi tak dvojročné. Otec asi prišiel z práce, mama pobehovala za deckom v teplákoch a vyťahanom tričku. Všade po zemi hračky a ako kulisa bola zapnutá telka. V treťom dome, do ktorého sa dalo vidieť sme videli len televízor a dvoch sexujúcich ľudí:) Reality šou:)
 
Keď nás to prestalo baviť, zistili sme, že okolo nás sú stromy a trávička. Našli sme kúštiček prírody len tak sme kukali a nič nehovorili. Tento kúštiček sa dal celý pozrieť z jedného miesta:) Bola som na seba hrdá lebo toto miesto vyzeralo neuveriteľne opustené a my sme ho našli, my sme ho odpozorovali a dali mu nejaký zmysel. Zmysel jednej chvíle.

Nechcela som odísť veď náš kúštiček tam ostane sám, ale začalo nám byť chladno. Pobrali sme sa teda. Cesta trolejbusom bola nekonečná, ľudia sa mi zdali divní len tak sedeli ticho, nikto s nikým nekomunikoval len sem-tam nejaká skupinka. Všetci nepríčetne pozerali a rozmýšľali o všetkom
možnom ža som si nechcela predstavovať o čom všetkom lebo ich tam bolo dosť. Veď normálne plná 39-
vina. Keď som prišla na intrák a pomaly prechádzala do reálu príšerne ma rozbolela hlava.
Asi je normálne, že prechod z pekného ružového sveta je bolestivý.


Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Kiska ukončil dlhoročný spor, vymenoval nových ústavných sudcov

Ústavný súd bude po takmer troch rokoch opäť v kompletnom zložení.

ŠPORT

Pre Cígera bol nepotrebný. Ramsayho budeme poslúchať, tvrdí

Do reprezentácie sa vracia Baranka.


Už ste čítali?