Plačeme, keď sme šťastní, keď smutní, keď nam prasknú nervy, keď sa na letisku lúčime s milovanou osobou, keď nám je niečo ľúto, keď chceme, aby sa vrátil čas, keď nemôžeme vrátiť čas, keď sa lúčime navždy, keď je človek sám...
Do očí sa Ti valí záplava sĺz, horúčava. Utekáš, ale zisťuješ, že nie je kam, nie je miesto pre tvoje slzy. Cítiš sa ako najmenší človiečik na svete, chceš bežať a skryť sa do myšacej dierky tam byť ,,sám"...Ostaneš stáť, opieraš sa o stenu a klesáš k zemi... Plačeš..
Si sám. Vôkol teba ľudia, ale nie su tvojí sú cudzí.
Viem liek na plač. Jednoduchá vec - gesto.
OBJATIE
Ale nie vždy je nablízku osoba, ktorá to môže.
Koľko mililitrov - litrov sĺz naplačeme za celý život?
Niekto litre a niekto možno len pár kvapiek...
Plačem ani neviem prečo, možno mi niečo chýba, ale mám predsa všetko... Tak prečo??? Niečo vo vnútri mi hovorí...
,, Plač a vyplač sa! Veď môžeš!" Ako môžeš v daždi behať bosí - môžeš aj plakať...
Ako sa za splnu mesiaca možeš milovať, tak môžeš plakať, kým tvoja duša bude v poriadku...
a nebudeš sám...